www.james.sk

100 rokov slovenského lezenia

V časopise Téma vyšiel článok 100 rokov slovenského lezenia, v ktorom sa Richard Filipko zhováral s predsedom SHS JAMES Antonom Pacekom. Prinášame vám tento rozhovor aj na našich stránkach.

Rok 1984, Josef Rakoncaj a Jarýk Stejskal na vrchole Lhotse Shar.

Zakladatelia horolezeckého spolku JAMES pred 100 rokmi. Hovorili si, že sú džejmsáci.

Je jedným z najdlhšie fungujúcich slovenských športových združení a jeho pôvodný názov vznikol bizarne. Podľa jedla. Slovenský horolezecký spolok JAMES má sto rokov. Horolezectvo patrilo ešte v nedávnej minulosti k najpopulárnejším športom, o horolezcoch a ich výkonoch vychádzali výpravné knihy, vznikali dokumenty. A slovenské horolezectvo patrilo k tomu najlepšiemu, čo na svete v tomto športe existuje, Slováci dostávali ocenenia za svetové výkony roka. Predseda SHS JAMES hovorí, že horolezectvo sa opäť derie dopredu, lezie čoraz viac ľudí. Čím to bolo, že Slováci patrili k svetovej špičke? Ako sa zmenili výstupy do Himalájí? A prečo je lezenie aj životný štýl?

Komu pred sto rokmi napadlo založiť horolezecký spolok?

Za zakladateľov sa považujú traja ľudia – Mikuláš Mlynarčík, František Lipták a Gustáv Nedobrý, ale pred sto rokmi to, samozrejme, nebolo o ťažkom horolezectve, skôr o vysokohorskej turistike alebo ľahších formách horolezectva. Mikuláš Mlynarčík išiel s parťákmi 14. augusta 1921 na túru jedným z hrebeňov na Lomnický štít a po nej sa zišli na chate, ktorá sa v súčasnosti volá Chata pri Zelenom plese. Doberali sa, že po úspešnej túre si dajú džem a vzájomne sa začali nazývať džejmsákmi. Štengrovali sa tým. O pár dni nato sa zišli v budove Reduty v Spišskej Novej Vsi, kde bola kaviarnička, a vznikla myšlienka založiť spolok.

Takže džejmsáci sa poslovenčili na jamesákov a vznikol názov?

Spolok tak začali volať ich nasledovníci a volá sa tak dodnes. Názov prešiel rôznymi obdobiami, pred časom sa napríklad hovorilo, že je to komunistický názov, ale skutočnosť je, že pochádza z obdobia dávno pred komunizmom. V istom čase JAMES premenovali na IAMES a použili písmená na to, aby ku každému vymysleli nejaké slovo, že I bolo idealizmus, A alpinizmus, M moralita, E entuziazmus, S solidarita. V časoch komunizmu bol názov možno jemne ideologizovaný. Či to už dnes vnímame cez príbehy o džeme, alebo o písmenkách, podstata je, že je to Slovenský horolezecký spolok JAMES.

V rámci výkonnosti športovcov patrí JAMES k tomu najlepšiemu, čo kedy slovenský šport mal. V sedemdesiatych, osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch boli Slováci absolútna svetová horolezecká špička. Alebo je to príliš idealizovaný pohľad?

Naozaj to tak je a aj keď deväťdesiate roky už také silné neboli, skôr by som pridal roky šesťdesiate, keď sa Slováci začali etablovať v Alpách a v svetovej špičke vo výškovom horolezectve. Sedemdesiate a osemdesiate roky boli mimoriadne silné, slovenskí horolezci mali vo svete ohromné renomé a aj na Slovensku patrilo horolezectvo medzi veľmi uznávané športy, hoci nebola šanca dosahovať popularitu futbalu a hokeja.

Čím to bolo, že z takej početne malej krajiny mali horolezci naozaj veľké úspechy?

Boli tu mimoriadne talentovaní horolezci a odhodlanosť. Nie hocikto sa vtedy dostal do zahraničia a keď už niekoho zo štátu pustili von, veľmi dobre si vyberal cieľ, aby to malo čo najväčší význam. Keď mali ísť liezť do Himalájí, tak sa snažili pripraviť sa čo najdokonalejšie. Po revolúcii sa situácia uvoľnila a už nebolo až také dôležité, či cieľ dosiahnem teraz, alebo o pol roka, ťah na bránku už možno nebol taký ako predtým. Nehovorím, že nebol silný, ale menili sa priority.

Ktoré boli vrcholné výkony toho obdobia?

Najvýraznejšie sa začali po roku 1971, keď bola prvá úspešná expedícia na osemtisícovku Nanga Parbat, čiže presne pred päťdesiatimi rokmi. Na vrchol vyšiel Ivan Fiala, ktorý už nie je medzi nami, a Michal Orolin. Boli to prví Slováci na osemtisícovke a vtedy sa začala zlatá éra slovenského horolezectva, ktorá vrcholila v osemdesiatych rokoch. Z hľadiska vnímania verejnosti bol zrejme vrcholom výstup Zoltána Demjána s Jozefom Psotkom na Mount Everest, kde, žiaľ, Jozef Psotka zahynul. O štyri roky neskôr urobil Zoltán Demján obrovský výkon na Dhaulágirí, ktorý bol ocenený aj ako svetový výkon roka. Vo svetovej verejnosti je trochu v úzadí výstup mladej štvorice Peter Božík, Dušan Becík, Jaroslav Jaško, Jozef Just v roku 1988 na Everest Boningtonovou cestou.

Boningtonova cesta je to najťažšie na Evereste, prešlo ju len zopár ľudí. Z tých štyroch Slovákov sa ani jeden nevrátil domov…

Výstup sa podaril smerom hore, všetci štyria dosiahli južný vrchol a navyše Jozef Just bol aj na vrchole Everestu. Pri návrate sa však v silnej búrke všetci štyria stratili. Mladí nádejní lezci na vrchole síl odišli a bolo to aj také symbolické, že potom sa akoby začal v slovenskom výškovom horolezectve strácať drajv. Neviem, či sa to stalo aj vinou tejto tragédie, ale časovo to sedí, energia, ktorá sa dávala do Himalájí, trochu vyprchala. Do Himalájí sa potom vracali skôr menšie výpravy a výborní jednotlivci zo Slovenska, napríklad Peter Hámor, 36. človek sveta, ktorému sa podarilo vyjsť na všetkých 14 osemtisícoviek planéty.

Teraz je však už úplne iné lezenie, už nejde len o to vyjsť na vrchol, ale ako tam človek ide?

Už v osemdesiatych rokoch nastúpil trend nachádzať nové cesty, nové výkony, menil sa štýl z expedičného na ľahký. V Himalájach to už nie je len o tom, aby horolezec dosiahol vrchol osemtisícovky, ani to nemusí byť osemtisícový vrchol, ale ide čo najťažšou cestou. V roku 2018 a 2020 získal svetové ocenenie Piolet d’Or český horolezec Marek Holeček. Presne za výkony takéhoto typu a týmto smerom sa zrejme bude vyvíjať výškové lezenie aj ďalej.

A lezenie v Alpách, v Dolomitoch?

Takisto, alebo aj lezenie v Patagónii a iných oblastiach ide čoraz viac cestou obťažnosti, a to sa týka aj lezenia na skalách vrátane slovenských. Je snaha nájsť ťažké cesty, v previsoch, posúvať hranice možností čoraz ďalej. Za 35 rokov neuveriteľne vzrástla obťažnosť lezených ciest, to, čo liezli za mojich čias najlepší svetoví lezci, teraz lezie stredná výkonnostná garnitúra.

Vysoké Tatry boli kedysi výbornou prípravou na Alpy, na Dolomity, v každej tatranskej doline bolo počuť klepkanie kladív, ako horolezci zatĺkali skoby. Po revolúcii sa horolezci z Tatier akoby vytratili. Prečo?

Sedemdesiate a osemdesiate roky boli silné aj v Tatrách, potom sa naozaj horolezci odtiaľ vytratili, ale teraz akoby bola znova obroda tatranského lezenia, aj keď nie v takej masívnej miere ako kedysi. Poznám mnoho mladých ľudí, ktorí teraz v Tatrách lezú mimoriadne solídne výkony, či už v lete alebo v zime.

Sú Slováci lezecký národ?

Neviem, či by som hovoril priamo o lezeckom národe, aj keď je pravda, že Slováci určite majú k lezeniu blízko. Typické lezecké národy sú skôr v alpských krajinách, ale my sme na to tiež veľmi náchylní. Pomaly niet človeka, ktorý by si lezenie aspoň nechcel vyskúšať. Je to prirodzený pohyb, po narodení dieťa leží na chrbte, potom sa začne prevracať, sadať si, postaví sa a začne preliezať ohrádku na postieľke, čiže to lezenie skúša úplne odmalička, ešte pred chôdzou. Deti pustíte na preliezačku alebo na tie malé umelé steny pri preliezačkách a automaticky lezú. A keďže na Slovensku máme dostatok možností na lezenie, tak to ľudí priťahuje aj v dospelosti.

Hlavne pri skalkárskych oblastiach je to už v súčasnosti dovedené do dokonalosti, že lezecké cesty sú napevno preistené tzv. borhákmi, lezci si už nepotrebujú brať skoby, nemusia ich zatĺkať do skaly, ale všetko majú pripravené. A tam chodia aj stovky amatérskych lezcov…

Počet lezcov sa určite významne zvyšuje, prispievajú k tomu aj novovzniknuté umelé steny, aj dobre spravované skalkárske oblasti. V minulosti mali ľudia rešpekt, kým by sa odhodlali ísť aj na malú skalku, chvíľku trvalo, kým sa odhodlali vyliezť jednu-dve cesty a išli domov. Teraz je plno skalkárskych oblastí dobre preistených, je v nich na výber množstvo ciest. Veľa ľudí sa k lezeniu dostalo tak, že si to išli vyskúšať do haly na umelú stenu a ten pohyb bol pre nich taký príjemný, že chodili pravidelne a po pár mesiacoch sa dostali na skaly, pri ktorých už zostali, lebo asi každý prirodzene cíti, že kontakt s prírodou je nenahraditeľný.

Koľko je registrovaných horolezcov v JAMES-e?

Teraz registrujeme zhruba 8-tisíc členov. Ľudia sa členmi nášho spolku stávajú z viacerých dôvodov, niektorí aj kvôli spolupatričnosti, ďalší kvôli benefitom.  Poskytujeme dobré poistenie na pohyb v prírode a pri individuálnom poistení nemajú šancu vyrokovať si také kvalitné podmienky, takže je aj mnoho ľudí, ktorí nie sú výkonnostní lezci a sú členmi.

Oplatí sa to napríklad aj turistovi, ktorý chodí na túry do hôr?

V princípe áno, lebo ak je členom JAMES-u, automaticky je poistený na zásah horskej služby na Slovensku, čiže čokoľvek, čo sa mu stane na turistickom chodníku, pri čom musí asistovať horská služba, má z poistky hradené. Už rok máme pri vyššom členskom aj celosvetovú poistku, ktorá sa týka akejkoľvek záchrannej služby, čiže napríklad aj vodnej.

To je pre tých, čo chodia loziť napríklad do Nórska, kde sa ku skalám dostanú na lodi?

Napríklad. A týka sa to aj liečebných nákladov, plus na ešte vyššom leveli je to aj poistenie zodpovednosti za škodu.

Pri lezení na skalkách má veľa amatérov skúsenosť, že keď prišli prvýkrát liezť, tí skúsenejší si s nimi automaticky tykali a hneď im aj poradili, ako majú liezť. To isté je na umelých stenách. Je to špecifické pre komunitu horolezcov?

Myslím, že áno, spolupatričnosť a priateľská atmosféra sú lezeniu vlastné. Je to podľa mňa jedna z typických sprievodných známok horolezectva a lezenia vôbec. Ako v každej väčšej komunite sa stávajú aj nedorozumenia. Lezenie je do istej miery individualistický šport, lebo kto sa venuje lezeniu, je osobnosť. Samotná povaha športu je taká, že človek potrebuje odvahu, rozhodnutie, trochu ega.

Potreby prezentovať sa, že aha, čo som dokázal?

Presne tak, čiže ak máte 8-tisic členov, je to 8-tisíc silných individualít a dať ich dohromady nie je vždy jednoduché. Napriek tomu je pravda, že lezenie je aj životný štýl a s tým súvisí postoj horolezcov k ostatným ľuďom. Aj keď sú to silné individuality, pocit členstva v tej komunite, možnosti poradiť si, ísť spolu liezť sú veľmi silné veci. Je to príjemné a väčšinou mám tiež také skúsenosti.

Niektoré vysokohorské chaty vo Vysokých Tatrách vlastní JAMES. Ktoré?

Spolu s Klubom slovenských turistov vlastníme Chatu pri Zelenom plese, Téryho chatu, Zbojnícku chatu a Chatu pod Rysmi. My ich neprevádzkujeme, ale každých päť rokov urobíme výberové konanie, kto bude chatárom. V minulosti boli medzi JAMES-om a Klubom slovenských turistov isté konflikty, ale teraz v ostatných rokoch si už rozumieme veľmi dobre.

Pri lezení sa mení technika, je trend čoraz menej používať pomôcky?

To je celosvetový vývoj, vždy, keď je vo svete nejaký pokrok, zmeny, tak sa to veľmi rýchlo ukáže aj u nás. Kedysi sa liezlo napríldad na skalách tak, že zmyslom bolo vyliezť nejakú skalnú stenu akýmkoľvek štýlom. Ešte v sedemdesiatych rokoch minulého storočia skalolezci liezli aj tak, že sa chytili za skobu, alebo sa na ňu postavili, stavali si rebríky, používali takéto technické pomôcky. Keď sa vo svete začalo liezť bez takýchto pomôcok a prišiel trend nechytať skoby, nepoužívať rebríky, ale hľadať si chyty a stupy v samotnej skale, prichádzalo to aj k nám. Bola to pre lezcov nová motivácia, lebo je niečo iné prekonať stenu pomocou vlastnej sily, a iné použiť technický prostriedok.

V súčasnosti sú veľmi populárne súťaže, lezenie na umelej stene je aj olympijská disciplína. Odkedy sa v horolezectve súťaží?

Súťažilo sa už v osemdesiatych rokoch, aj skôr, ale súťaže nemali úplne jasné pravidlá, až koncom osemdesiatych rokov sa zjednotili. Začiatkom deväťdesiatych rokov sa súťaženie presunulo zo skál na umelé steny do špecializovaných lezeckých centier vo veľkých halách, lebo umelá stena vie poskytnúť rôzne možnosti pripraviť lezeckú cestu adekvátne pretekom.

Zvláštne, že na 15-, 20-metrovej skale alebo umelej stene sa dajú robiť fantastické svetové výkony, že to naj horolezectvo už nemusí byť len v Himalájach, kde človek trpí zimou, kde môže prísť o prsty, kde môže zahynúť…

To je jeden z dôvodov, prečo sa veľa ľudí pustilo cestou skalného lezenia, keďže himalájske lezenie je síce obrovská výzva, šikovnosť a umenie, ale aj utrpenie, nie hocikto to vydrží, navyše je to mimoriadne finančne náročné. Časť ľudí si našlo inú sebarealizáciu, ktorá bola pre nich dostupnejšia.

Liezť sa dá v podstate aj na Malte pri mori, aj tam sa dajú nájsť veľmi ťažké veci.

Možno nie práve na Malte, ale spojenie lezenia s relaxom a kúpaním v mori ľudí určite láka.

Existujú rôzne štýly lezenia, aký je ten najzaujímavejší?

Pre mňa osobne je jedno z najväčších umení, keď prídete pod ťažkú lezeckú cestu v nejakej skale alebo aj na umelej stene prvýkrát, a hneď na prvýkrát, tzv. on sight, ju aj vyleziete. Na to musí mať človek všetky atribúty vrcholového športovca, plus k tomu obrazotvornosť, svalovú pamäť, musí vopred v rýchlosti vymyslieť, ako to vylezie. Preteky na umelých stenách sa robia práve takým štýlom, že staviteľ ciest pripraví cesty, ktoré pretekári nikdy predtým nevideli.

Na takéto súťažné horolezectvo v športových halách sa sústreďuje veľa pozornosti, keďže je to olympijský šport. Bude čoraz populárnejšie?

Je to jeden zo smerov horolezectva. V súčasnosti by som odhadoval, že z vyše 8-tisíc členov JAMES-u sa možno 5-tisíc venuje lezeniu na skalách, 3-tisíc sa venuje skialpinizmu a športovému súťažnému lezeniu sa venuje asi 500. Keďže je športové lezenie olympijský šport, je prirodzene v médiách na celom svete v popredí. Napriek tomu stále ide väčšina horolezcov do prírody a mnohí športoví lezci trénujú aj vonku na skalách. Zo všetkých horolezcov je tých športových na umelých stenách celosvetovo asi desať percent. Teraz v lete bude športové lezenie prvýkrát súčasťou olympijských hier a predbežne sú už ustálené aj športy do Paríža 2024, kde je lezenie zaradené takisto, dokonca v rozšírenom meradle. Som si takmer istý, že bude aj na programe olympijských hier v Los Angeles v roku 2028 a možno opäť ešte rozšírenejšie.

Má Slovensko dosť mladých športových lezcov, sú talenty?

Sú, v tomto momente asi najviac rezonujú mená Vanda Michalková a Peter Kuric.

Treba si pamätať tieto mená, že možno v Paríži budú liezť na olympijských hrách?

Myslím si, že Vanda aj Peter majú veľké šance, už sú vo veku, že začínajú mútiť vodu aj medzi dospelými a ak budú mať motiváciu pripravovať sa, možno ich budeme sledovať na olympijských hrách. Za nimi sa už tlačia ďalší mladí športoví lezci, ktorí nám dorastajú z detských kategórií, darí sa nám najmä pomocou klubov nachádzať talentované deti. Za predchádzajúce dva-tri roky sme si povzdelávali množstvo trénerov, staviteľov ciest, rozhodcov, ktorí sú potrební práve pre rozvoj športového lezenia, a už to začína prinášať výsledky.

A ako sú na tom skalkárske oblasti na Slovensku?

Je ich čoraz viac. Za mojich mladých čias sme chodili na pár skaliek po Slovensku, ale ako sa skalkárčenie rozširovalo, preisťovali sa ďalšie a ďalšie oblasti. Teraz sú desiatky lezeckých oblastí, tisícky preistených ciest. Ak nie je človek extrémne náročný, tak si na Slovensku veľmi dobre zalezie v každej obťažnosti.

Každú lezeckú oblasť má na starosti nejaký horolezecký klub alebo človek?

Áno, a je to vec nadšenia, lebo prvé cesty preisťovali za vlastné. JAMES dáva každý rok relatívne významnú sumu na tieto aktivity, každoročne ide 8- až 12-tisíc eur na preistenie ciest alebo na ich údržbu, ale samotní lezci, ktorí sa o jednotlivé oblasti starajú, do toho investujú takisto značné sumy z vlastných financií a tiež ich čas, prácu. Často je to tak, že keď niekto urobí novú cestu, prvovýstup, investuje do toho energiu, materiál, cestu preistí a cíti to ako niečo hodnotné.

Tým vlastne priamo pomôže všetkým ostatným. Lebo keď príde liezť niekto iný, lezecká cesta je vytýčená, stačí mu zacvaknúť lano?

Určite áno, a je veľmi vzácne, že na celom Slovensku sú ľudia, ktorí sa tomu venujú zadarmo. Správcovia lezeckých oblastí do toho naozaj idú z nadšenia. Práve teraz nastavujeme pravidlá, aby boli princípy v každej lezeckej oblasti rovnaké, jasné, aby nevznikali rozdiely v tom, že jeden má takú predstavu, iný odlišnú.

Zvláštne, ako som v rozhovore otázkami zasa prešiel ku skalkárčeniu…

Je to prirodzené, lebo je to súčasťou mnohých disciplín. Aj výškoví lezci, ktorí chodia do Himalájí, potrebujú tréning na skalách. Len drobný príklad – pamätám si, že keď sa Peter Božík pripravoval na Everest, často som ho stretával na skalkách na Pajštúne (neďaleko Bratislavy) alebo na Záhorí. Neliezol najťažšie cesty, ale potreboval si natrénovať kvantitu, tak liezol aj tridsať ciest za sebou, väčšinou sólo. Patril medzi svetových top himalájistov a na skalkách bol pravidelne, chodieval trénovať tiež na múrik pri židovskom cintoríne v Bratislave, kde ho mnohí stretávali.

JAMES bude mať teraz sto rokov. Čo sa bude diať na výročie?

Pripravujeme oslavy, budú súčasťou Tradičného horolezeckého týždňa JAMES, ktoré pravidelne robíme v Tatrách. Snažíme sa pozvať všetkých vrcholových lezcov zo súčasnosti aj z minulosti. Hlavný program bude v horskom hoteli pri Popradskom plese, lebo je kapacitne najväčší, a 14. augusta urobíme slávnostnú recepciu v budove Reduty v Spišskej Novej Vsi. Práve v tej, kde pred sto rokmi padlo rozhodnutie o založení spolku. Okrem toho urobíme výstavy v podhorí Tatier, vydáme knihu k storočnici, ktorá zhrnie sto rokov udalostí horolezeckého spolku, a dúfame, že vznikne aj film o JAMES-e. Ten však bude hotový až na budúci rok, lebo oslavy budú súčasťou tohto filmu.

Takže bude to aj stretnutie svetových legiend?

No ak prídu všetci pozvaní, tak jednoznačne áno. Nepreženiem, ak poviem, že Zoltán Demján, Peter Hámor, Jarýk Stejskal, Michal Orolin a ďalší sú svetové mená. Tiež sa snažíme, aby prišla niektorá z významných svetových horolezeckých osobností a urobila prednášku.

Aká je podľa vás budúcnosť horolezectva a JAMES-u na Slovensku?

Podľa mňa veľmi svetlá, členov významne pribúda, pred pár rokmi sme mali 5-tisic členov, teraz ich je 8-tisíc. Pribúda lezeckých oblastí, umelých stien, menia sa podmienky vo vzťahu k ochrane životného prostredia, stúpa počet tradičných, nielen súťažných skialpinistov.

Prečo vlastne človek lezie? Čo ho k tomu vedie?

Pre niekoho horolezectvo znamená životné zážitky. Je plno amatérov, ktorí si vylezú trojku, štvorku obťažnosť a to im stačí, ale prekonajú samých seba, svoj morál, sú v prírode, zažijú adrenalín, zlaňovanie, majú komplexný fyzický pohyb. Pre himalájistu je zasa zážitok zameraný na výkon v ťažkých podmienkach, ale aj pre neho je to spojené s niečím príjemným. A hlavne je to o prírode. Nepoznám človeka, ktorý chodí na umelé steny, že by nechodil aspoň občas liezť aj do prírody, lebo je to neopakovateľný druh zážitku, odlišný od akéhokoľvek iného športu. Je to komplex zážitkov, ktorý človeka ťahá znova a znova liezť. Paradoxne, aj negatívny zážitok z hôr vie nakopnúť k návratu, a keď sa ku skale človek vráti a prekoná problém, ktorý tam mal, tak je to aj o pocite hrdosti.

Mgr. Anton Pacek (56)

Predseda Slovenského horolezeckého spolku JAMES.

Patril medzi priekopníkov pretekárskeho lezenia na Slovensku, bol členom československej a neskôr slovenskej reprezentácie. Je trojnásobný majster Slovenska v športovom lezení na obťažnosť, súťažil na pretekoch svetového pohára, na majstrovstvách sveta aj majstrovstvách Európy. Venuje sa tiež skialpinizmu.

Vyštudoval na Matematicko-fyzikálnej fakulte UK v Bratislave.

Po skončení pretekania bol manažérom vo viacerých firmách.