Na prelome júla a augusta sa v dňoch 31.7. – 4.8.2026 uskutočnil ôsmy ročník česko-slovenského ženského horolezeckého zrazu. Po minulom ročníku, ktorý sa konal na Sekaninách, nás naše české kolegyne privítali na pieskoch v Tisej. 

Je piatok a ja plním dodávku, aby som vyrazila na cestu, ktorú chcem začať pre mňa nezvyčajne – česko-slovenským ženským horolezeckým zrazom v Tisej. Žiadneho zrazu podobného charakteru som sa ešte nezúčastnila, a tak vlastne neviem čo očakávať. 

Stanka Džačovská, aktívna členka s dvojitým lezeckým občianstvom (trnavský HK Skoba aj bratislavský HK Friends) a moja spolulezkyňa, s ktorou som kedysi začínala v Tatrách, mi však tento zraz opísala tak nadšene, že som sa rozhodla ísť. Keď navyše zistím, že sa bude konať na pieskoch, netreba ma už nijako presviedčať. 

Dodávku naplním a aj odložím, keďže v Tisej nám vraj prší. Odjazd presúvame na sobotu, na stanici naberiem Stanku a Slávku Pocciovú, a po pár hodinách pristavujeme pri historickej budove, ktorú spravuje horolezecký oddiel Lokomotíva z Teplíc. V tejto istej budove sa v roku 2007 uskutočnilo RHM, medzinárodný ženský zraz, a ako hovorí Anna Čaplická: „Bolo pre nás zaujímavé vidieť sa po 19 rokoch na fotografií, ktorá visí hneď vo vstupnej miestnosti. Od tohto roku sa pravidelne stretávame s českými horolezkyňami na rôznych lezeckých akciách doma i v cudzine. Vždy je to príjemne strávený čas. A tak tomu bolo aj teraz.“

Popis foto: Takmer 20-ročná fotografia z medzinárodného zrazu RHM v Tisej. Viaceré účastníčky sa sem vrátili aj tento rok, na československý zraz. 

Keď máš depku z lokru…

V útulnej chate HO Teplice sa zoznamujem s dámami, ktoré mi počas ďalších dní prirastú k srdcu. Dážď vystrieda mrholenie, a tak obúvam bežecké topánky a vydám sa na prieskum. Bežím popod Malé aj Velké Tiské stěny, a kochám sa pohľadom na krásne útvary. 

Ruky sa mi potia, nielen od behu, ale aj od nedočkavosti. Dúfam, že sa zajtra bude dať liezť a nájdeme sektor, ktorý cez noc kompletne vyschne. Na pieskoch sa po vlhkej skale liezť nesmie, keďže by ju to mohlo nenávratne zničiť. 

Večer sa v chate postupne zídu všetky účastníčky zrazu. A jeden účastník. Okrem 10 Sloveniek a 18 Češiek rôznej vekovej kategórie, sa k nám pridal aj David „Bobr“ Obročník, ktorý zabezpečil unikátny program na sobotný večer. Po tom, čo nám Ala Drahoňovská a Irena Štemberková porozprávali o tom, ako pred rokmi (ako prvá ženská dvojica) zdolali Skalného muža v Skaláku v Sedmihorkách, kde prekonali aj viaceré mužské dvojice, vytiahol Bobr špeciálny lezecký spevník. 

Popis foto: Ala Drahoňovská a Irena Štemberková pozdieľali svoj triumf na súťaži Skalný muž v Skaláku.

Za veselého smiechu, tlieskania a spevu s gitarou v ruke zanôtil viaceré pesničky od Viktora Pařízka, ktorých obsah sme už všetky v nejakej tej obmene zažili. Či už to bola pesnička o neistom lokri v ceste, o márnej snahe zosilnieť a vyliezť všetko po čom túžime, či o skalnej víle, za ktorou môžu liezť len muži, ktorých ego nie je priveľké. „Hele, kámo, když máš depku z lokru, tak se věnuj curlingu či pokru,“ spieva Bobr a ja len ľutujem, že tieto skvosty nie sú niekde nahraté, aby som ich mohla pustiť aj kamošom na Slovensku.

Popis foto: Spevník Viktora Pařízka je nielen plný lezeckých pesničiek, ale aj unikátnych ilustrácií. Škoda, že sa aktuálne nedá zohnať.

Po minulé roky sa o hudobný sprievod vždy starala Lenka Jarnotová, ktorá na tomto zraze mnohým chýbala. „Pri večerných posedeniach nám chýbal zvučný Lenkin hlas a jej gitara, ktorý bol neoddeliteľnou súčasťou ženských zrazov. Snáď sa na nás pozerala z lezeckého neba,“ píše Anka Čaplická. Ako spieva Jaro Nohavica: „…dokud se zpívá ještě se neumřelo…“ A tak spievame aj počas ďalších večerov, aj vďaka Julke Madzikovej z CAP Prešov a jej ukulele.

V nedeľu večer s nami Ala Drahoňovská zazdieľala spomienky na lezecký výjazd do Severnej Ameriky, na ktorý sa po páde železnej opony vydala s Lenkou Štichaerovou. Pri pohľade na premietané diapozitívy a pri počúvaní neskutočných historiek, vrátane toho, ako sa presúvali polorozpadnutým autom, ktoré nejakým zázrakom stále išlo, alebo zlaňovali v mori kaktusov a v yosemitskom kempe sa nenápadne pridávali k iným partiám, lebo nemali peniaze na prespatie, si hovorím, že sme dnes už mnohí fakt rozmaznaní. Máme hádam všetky možnosti, a aj tak sa často neodvážime pustiť sa do svojich plánov.

Koľko sa len od týchto žien ešte môžeme učiť…

Popis foto: Alena Čepelková sa napriek zdravotným komplikáciam pridala aspoň na pár dní.

Suché steny v Anglickom parčíku

Lezenie na pieskoch je pre „nepieskarky“ vždy morálovou aj lezeckou výzvou, a tak sa prirodzene vytvorili skupinky, ktoré na vežičky a masívy postupne vyliezali za tými, ktoré sa naviazali na prvý koniec. Výzva to ale vie byť aj pre lezkyne z Česka, ako mi napísala Jana Končáková: „Protože jsem z východní Moravy, tak lezení na písku je pro mne vždycky výzva. Jsem ráda, že se mi povedlo i něco vytáhnout. Škoda, že ten čas tak rychle uplynul.“

V nedeľu sme všetky spoločne vyrazili do Anglického parčíku, ktorý podľa Bobrovho odporúčania schne najrýchlejšie. Privítalo nás slnko a suchá skala, a tak sme sa do toho mohli pustiť.

Popis foto: Pri Masíve klasiků, pripravené na lezenie.

So Stankou sme postupne vyliezli viacero krásnych ciest, ktoré sa ponášali na skalkárčinu, a boli dobrou predprípravou na trocha typickejšie pieskovcové lezenie. Tešila som sa, že som mohla potrénovať hlavu a rozliezať sa na prvom v krásnych cestách, ako Stěna (VI) a Pod slaněním (VI) na Betonovou tvrz, alebo První anglická (VI) či Zahájení hry (VIIa) na Travertinu, kde som repkami obhodila niekoľko milimetrové kyzy a smiala sa dole na Bobra, že som obhodila o mikro-kyz naviac a že na rozdiel od jeho prelezu všetky moje repky zostali na mieste, kým som sa vyhadila k prvému kruhu.

Popis foto: Fredy a Stanka na Betonové tvrzi.

Zvyšok skupiny si lezenie tiež naplno užil. Prešovské družstvo, na čele s nebojácnou Julkou, ktoré prišli už o pár dní skôr a vyliezli počas zrazu hádam najviac ciest, si preliezli napríklad Jižní Hranu (IV) na Krkavčí hrad, Kresadlo (V) na Kótu 5 či Krásnu cestu (IV) na Travertinu a mnohé ďalšie.

Popis foto: Julka Madziková, Jarka Čuberková a Kačka Lašková.

Krásna cesta privábila aj Irenku Štemberkovú a Janu Krtkovú, ktoré si v Anglickom parčíku vyliezli aj Starú cestu (IV) na Havraní jehlu či Kamenolom (V) na Krkavčí hrad. „Hodně se mi líbilo lezení v Anglickém parčíku a hlavně mě těšilo, že jsem mohla uskutečnit lezení děvčatům, které se na písku boji lézt na prvním,“ napísala mi zase po zraze Jarka Čuberková.

Popis foto: Nech už ide o ktorýkoľvek sektor, liezť sa dá v Tisej do sýtosti.

Špáry, ach tie špáry 

Pondelok už patril Malým a Velkým Tiským stěnám, ale aj Masivu klasiků, kam sa vybrala jedna časť skupiny. Keďže som tam nebola, zážitky mám len sprostredkované, ale dámy popisovali, že cesty boli krásne, i keď skôr stienkového charakteru. Irena Štemberková poslala aj prehľad vylezených ciest, a to Kamelot (V), Na přilepšenou do důchodu (VI), Pilíř (VI) a Věčné mládí (VI).

Popis foto: Anička Čaplická, Ala Drahoňovská

My sme sa spolu s Julkou, Jarkou Haľkovou a Monikou Majákovou vybrali so Stankou na Malé Tiské stěny, kde som našla svoj raj na zemi, keďže som sa konečne mohla napchať do špár. Staré klasické špárové cesty sú trocha iný príbeh, ako stienkové lezenie, a tak nám aj hodnotenie v saskej klasifikácii slúžilo skôr na pobavenie, než na reálnu orientáciu sa v obtiažnosti ciest.

So Stankou sme si vyliezli dve krátke, no o to krajšie tréningové špáry na Hřebenovou věž – J a S spára (III), a zážitkovú Gavinu (IV) na Opomenutý masiv, v ktorej som potrénovala nielen žaby, päste, a pätu-špičku, ale aj odhodlanie vyvesiť sa do previsu za poličky, či skôr oblinky, a vyhodiť nohu niekde takmer k hlave, a dúfať, že to všetko podrží. Tiský piesok je našťastie o niečo tvrdší, ako napríklad Adršpašský, a tak podržalo.

Popis foto: Fredy nakúka do cesty Gavina.

Julka s Jarkou, Monikou a Jitkou Mi Hong začali Malým pivom na Štěně (III) a vyliezli si tiež S spáru. V Malých Tiských stěnách si predtým užili aj Malebnú (IV) na Vyhlídku, ktorú vrele odporúčali.

Popis foto: Julka, Jarka a Jitka po dolezení S spáry na Hřebenovou věž.

Popoludní ma spolu s Monikou Domovcovou previedli po Veľkých Tiských stěnách, kde som si opäť potvrdila, že nie je III-ka ako III-ka. Julka nás poslala do Jižní spáry (III) na Pevnost, kde som si užila všetko to, čo na lezení na pieskoch milujem – zaseknutie sa v širočine, márne hľadanie možností istenia, lezenie s vierou, že z komína sa predsa nepadá, ale aj nádherné kroky, radosť z prekonania sa, či dychberúci výhľad na ostatné vežičky.

Takto krásne to vyhodnotila Monika, ktorá si so mnou cestu vyliezla: „Úplne najviac sa mi páčila tá špára s tebou. To bol pre mňa taký echt pieskarsky zážitok – krásne lezenie, posedenie na vrchole veže s parádnym vyhľadom na vrcholy ostatných veží a dievčatami na vedľajšej. Keby sme ostali dlhšie, uz ma veľmi ťahalo si vytiahnuť nejakú cestu. No ostane to nabudúce, aspoň viem, ktorú.“

Z vrcholu sme zamávali Julke, Monike a Jarke, ktoré už našu cestu liezli a teraz si po druhýkrát vyliezli na Žabí Korunku, tentokrát Normální cestou (II) a predtým Žabím okem (III).

Popis foto: Po lezení sa už tradične chodilo na občerstvenie do Kačáku.

Nie je odporúčanie, ako odporúčanie

V utorok sa už naše rady výrazne zmenšili, a tak sme zraz zakončili na blízkych Malých Tiských stěnách. Stanka mi večer predtým odišla, a tak som spojila sily s Darinkou Zemkovou z HK Skoba, ktorá ma premenovala na Frankie (do zápisu hlásim, že prezývka sa mi páči a ponechám si ju). A v druhej ceste sa k nám pridala aj Anička Čaplická z HK JAMES Šarpoš Žilina, ktorá organizovala Slovenky na zraze.

Darinka šla do skál s jasnými odporúčaniami od syna, a tak sme presne vedeli kam zamieriť. Ako prvú som vytiahla Kozí nožičku (V) na Gotické okno, ktorú za mnou Darinka statočne vybalansovala po platničke a oblinkách, a ako druhú cestu, ktorú nám po preleze odporúčala aj Jarka Čuberková, sme si vyliezli Solivú (V) na Cimbuří. Ako to už na pieskoch býva, nie je V-ka ako V-ka, a tak zatiaľ čo si dievčatá za mnou užívali príjemne nesolivú Solivú, Jarka na mňa troška hromžila (ale s úsmevom a láskou) z veže oproti, že tá Kozí nožička teda vôbec nebola taká pohodová. 

Popis foto: Anička v ceste Solivá na Cimbuří.

Odporúčania už teda radšej asi nebudem dávať, ale veď tak to v lezeckom svete chodí. Koľkokrát sme už zažili, že nám niekto odporučil najkrajšiu cestu na svete, a potom sa mu čkalo, toľkokrát sme v danej ceste precedili jeho či jej meno cez zuby?

Keby som mala vypísať všetky cesty a zážitky, musela by som mať omnoho viac priestoru. A tak sa záverom chcem len poďakovať úžasným ženám, ktoré som mala tú česť spoznať, a ktoré ma prijali medzi seba. Nečudujem sa, že sa už roky stretávajú, pokiaľ sú všetky zrazy tak inšpiratívne a plné života, ako bol tento.

Dlho ešte budem spomínať na ich lezecké, ale aj životné skúsenosti a zážitky, s ktorými sa podelili, a na neskutočnú energiu, ktorá z nich sršala, bez ohľadu na vek. Vidíme sa o rok!

text: Frederika „Fredy“ Hazéová