Naša poľsko-slovenská expedícia sa skončila. Super je, že všetci účastníci sa vrátili domov živí a zdraví, poniektorí maximálne s malými psychickými ujmami – veď 9 dní prežiť v Gangotri, to človeka jednoducho musí poznačiť :))). Počasie a podmienky nás opäť v tejto oblasti riadne vyškolili. Našťastie, mne s Wadimom sa podaril taký záchranný prelez celej expedície, aby sme nešli domov úplne naprázdno. Zvyšok našej expedície z pod Swachhandu, ako aj bratia Huberovci na Meru, také šťastie bohužiaľ nemali a museli sa trápiť len s prešľapávaním metrového snehu, odhrabávaním stanov v BC a fotením gýčových fotografií. Po veľmi dlhú dobu to bola naša jediná spoločná “zábavka”. Obrovské steny všetkých tých legendárnych kopcov z lezecký časákov boli úplne na dosah a predsa tak neskutočne vzdialené…
Čo sa vlastne v tej ďalekej Indií udialo??? Nič nevídané s čím by sme nerátali – nasnežilo. Nikto však nerátal s tým, že v októbri napadne toho snehu najviac za posledných 20 rokov. Po 10 dňoch expedície prišla frontálna oblačnosť, z ktorej spadlo 70 čísiel v základnom tábore. Ešte pred týmto snežením padal sneh takmer celý september. Lavíny lietali nadol s väčšou intenzitou ako by nám bolo po chuti. V susednej doline sa odohrala veľká lavínová tragédia. Lavína zobrala takmer celý indický horolezecký kurz (42 ľudí) z ktorých to 26 neprežilo. Už táto udalosť jasne vypovedala o podmienkach ktoré v Garhwale aktuálne panovali. Lezecké plány bolo jednoznačne nutné tomu prispôsobiť. Steny Thalay Sagaru ostali po snežení úplne zasypané čerstvým prašanom. Jediné pozitívum bolo, že sa konečne upravilo počasie a hlásili super na 5 dní. Ako hovorí staré tatranské príslovie: “Keď nakydá veľa snehu treba sedieť na chate alebo ísť do prvej čo najkolmejšej steny.” Chata s pivom tu neexistovala, tak sme sa rozhodli pre druhú možnosť. Naša pozornosť sa upriamila na bezmennú skalnú vežu v masíve Manda, ktorá pravdepodobne nebola nikdy vylezená.
Večer pred nástupom do steny Kuba dostáva strašný kašeľ a definitívne sa rozhoduje, že s nami nepôjde. Musí hneď ráno zostúpiť. Trocha rozladení znova prebaľujeme veci, tento krát len pre dvojicu.
Ranný nástup pod stenu bolo úplné peklo. Brodili sme sa presne takým tým prvým jesenným tatranským snehom a prepadali sa medzi obrovské kamene. Po 7 hodinách bojovania o každý meter sme sa konečne dostali na miesto, kde sme si určili že začneme liezť skalný pilier. Času do večera máme dosť ale obísť takéto geniálne miesto na bivak by bola hlúposť. Rozhodujeme sa vyfixovať si nad sebou 3 dĺžky a vrátiť sa na túto policu. Ďalší deň sa to ukázalo ako veľmi rozumné riešenie.
Ráno netušíme kade ďalej. Nad nami sa črtá previsnutá stienka s jedinou špárou v strede. Zvyšná skala naokolo vyzerá dosť neleziteľne. Našťastie, táto línia nás dostáva kúsok pod hrebeň ktorý by mal končiť v mieste ďalšieho bivaku. Tu aj začínajú nechcené komplikácie. Treba preliezť dve dĺžky v mixoch jemne do traverzu v dosť rozbitej skale. Totálne nestabilný sneh a nezmrznuté voľné bloky z toho robia úplný masaker. Wadim riadne zabojoval a už po tme sa dostávame na druhú veľkú policu, kde sa dá postaviť stan. Sme riadne radi. Ja som sa už viac menej zmieril s bivakom po sediačky v stene. Nakoniec máme totálny luxus. Ráno nás čakal posledný headwall.
Priamo na nástupe vyzerala táto časť steny veľmi odstrašujúco. Previsnutá skala, kde dáka jasná špárová línia na vrchol úplne zmizla. Liezť najkrajšiu líniu priamo hranou sme hneď vylúčili, takú koncentráciu voľných blokov som už dlho nevidel. Jediný rozumný smer sme mali napozeraný z fotografií akoby priamo v strede steny. Hneď prvá 60 m dĺžka za 6c+ nám jasne dala najavo, že to také jednoduché nebude a v hladkých platniach sa na odistenie hodia aj jedničky. Odstrašujúci čierny pás čadičovej skaly sme preliezli presne v mieste, kde sa už stena lámala do snehov. Čakali nás už len vrcholové snehy a záverečný 5 metrový boulder problém, ktorým sme sa dostali na úplný vrchol vežičky. Radosť obrovská, v týchto katastrofálnych podmienkach sme vykúzlili novú cestu na nedobitý vrchol.
Samozrejme, potrebovali sme sa ešte stadiaľto dostať dole. Na to bolo treba absolvovať 5 zlaňákov stienkou a odvážne schádzanie našťastie už vypadnutým žľabom, kde sa ešte sem tam vyskytol dáky zlaňák. o 1.00 ráno sme dali posledný bivak už dole na moréne. Náš base camp už medzitým rozobrali a zniesli do Gangotri, takže nám neostávalo nič iné, len zostúpiť až úplne nadol. Po zostupe sme hneď nastúpili do auta a ešte v ten večer sme sa spojili so zvyškom expedície priamo v Uttarkashi.
A tak vznikla nová cesta “Gangotri Gambling“(6c+, M6, A0, 18 dĺžok, 600m + 600m II nástupu) na doposiaľ nevylezený 5602 m vrchol v masíve Manda, ktorý sme pomenovali Falcon Tower (Phaalkan Meenaar). Názov veže je po Kubovom dlhoročnom spolulezcovi a horskom vodcovi Andrzejowi Sokolowskiem, ktorý zahynul veľmi krátko pred expedíciou v lavíne v Tatrách.
Veľká vďaka patrí všetkým partnerom bez ktorých by sa naše plány realizovali len veľmi ťažko.
Expedíciu podporili: SHS JAMES, Polski Związek Alpinizmu, Marius Pedersen Slovensko, Tatras pelety, Mountain Equipment CZ/SK, MARVA, Total Outdoor
